kolegovia spomínajú
A P
01.04. 2015 (14:07)
Oliver Bakoš /spisovateľ a pedagóg/
Kornela som vnímal vždy ako neobyčajne milého, láskavého a najmä veľkorysého človeka.
Spomínam si na okamih, keď som mu venoval knižku, lebo náhodou šiel do nemocnice, z ktorej som odchádzal. Slabý som si sadol na obrubník, aby som mu napísal venovanie..táto chvíľa sa mi zachovala v pamäti, keď sa starší a múdrejší muž skláňa trpezlivo nad mladším, s láskavým a zhovievavým úsmevom. Mňa a celú moju generáciu sprevádzal prakticky takmer celým životom. Teda tou nádhernou, i keď bolestnou cestou, ktorá je s humorom a umením na Slovensku spojená.
Vždy zostane hľadaním svetlej stránky života, cestou pravdy..
Zuzana Belková /publicistka/
Zdôverovala som sa mu bez problémov. Počúval, múdro sa usmieval, nesúdil, povzbudzoval. Skrátka, parťák so štipkou chlapčenského šarmu, ktorý úplne neprekryje ani sedemdesiatka či osemdesiatka. Ten, s ktorým sa mi dobre debatovalo. V cykle rozhlasových relácií, na Pohode,
v kaviarni. Rôzne prostredia, rôzne obsahy rozhovorov, ten istý rozhľadený a citlivý Kornel.
Fero Jablonovský /karikaturista/
Minulé leto ťažko chorý a nepohyblivý Kornel na nemocničnom lôžku písal svoje spomienky PTP. Písal aj po nociach, s baterkou na čele, podobnou tej, s akou fáralv päťdesiatych rokoch da bane v pomocných technických práporoch. Hovoril, že písanie mu pomáha prežiť. Musela to byť pravda, neskôr na rehabilitačnom oddelení urobil prvé kroky a postupne prešiel celú chodbu. Kornelove rukopisy som prepísal a na krst knihy ...až pod čiernu zem prišiel síce s paličkou, ale po svojich.
Anton Heretik /psychológ a súdny znalec/
Kornel bol recenzentom a krstným otcom mojej knihy Humor je vážna vec, psychológia a psychopatológia komiky. Bol skutočný capo di tutti capi slovenského humoru. Bol to on, kto všetkým ukazoval, ako kráčať životom s noblesou a humorom.
Vlado Janček /básnik/
Rudo Fabry mal ideálne telesné proporcie: meter tridsať krát meter tridsať krát meter tridsať. V čase, keď robil redaktora Kultúrneho života, celý červený sa prirútil do redakcie a rozčúlene mával listom, ktorý držal v bacuľatej ruke, kričiac v trnavskom dialekte: "Zme v ryty, zme v ryty, čytatelja nám píšu!"
Toto bola jedna zo spomienkových príhod, ktoré Kornel nadšene a s priam až fotograficky zachyteným detailami rozprával v aute, v ktorom sme sa ešte niekedy v roku 2006 viezli spolu s Oliverom Bakošom na východ na niektorú z literárnych besied. Čítankový klasik slovenského nadrealizmu sa nám vďaka Kornelovmu rozprávaniu odrazu za niekoľko minút zmenil na priam až kultový objekt záujmu a dožadovali sme sa nových a nových epizód. Kornel si vtedy vynútil, aby sme si potykali.
Vďaka tomu sa náš niekoľkodňový výlet stal akousi pojazdnou konferenciou zapodievajúcou sa životom Rudolfa Fabryho. S oliverom sme sa dožadovali nových príhod a navyše sme si nechali zopakovať už aj tie, ktoré sme počuli. Čoskoro sme sa začali podobať tým ľuďom, ktorí už tak dobre poznajú všetky vtipy, že si ich nepotrebujú hovoriť, ale smejú sa len na ich poradových číslach. Stačilo povedať len "R, jako Rudo" alebo "Nežerte to, mylostyvá pany" a všetci traja sme sa znova a znova rozosmiali.
Na veselé chvíle spred desiatich rokov zakaždým spomínal s rovnakou pasiou ako na tie z vyše polstoročia. A čo bolo najlepšie, takemr zakaždým dodal aj nejaký nový materiál o našom milovanom Rudovi!
Ešte stále odmietam uveriť, že môj najstarší kamarát Kornel odišiel z tohto sveta. Takže zatiaľ sa s ním nelúčim. Ale už som sa zmieril s týžm, že 26.marec 2015 bude pre mňa už navždy dňom oficiálnehoúmrtia Rudolfa Fabryho.
Milan Lasica
Pre nás s Julom Satinským bolo rozhodujúce, že Kornel sa nielenže smial na našich dialógoch, ale nelenil a presne pomenoval ten spôsob humoru, o aký sme sa snažili. Bol pre nás od začiatku akýmsi guru. Alebo, aby som ostal pri jeho obľúbenej okrajovej literetúre, bol to Kleki Petra dvojice L+S. Bude mi chýbať jeho smiech.
Roman Polák /divadelný režisér a dramaturg/
Kornel býval v mojej štvrti, Ružinov. Sem-tam som ho náhodne stretol v posledných rokoch. Vždy ma prekvapil optimizmus, ktorý z neho vyžaroval. Nebol v ňom ani tieň z jeho pohnutého života. Vždy som si predstavil v jeho labyrinte kníh. Šťastný to človek.
Jano Valter /karikaturista/
Dostal si nás, milý Kornel.Mal by som smútiť, mal by som dávať hlavu do dlaní a zamýšľať sa so slanou vodou v pozorovateľni. To by sa ti asi nepáčilo a rešpektujem to. Napriek tomu som sa rozhdool, že si tu hlavu znovu do dlaní dám a budem rozmýšľať (bez slanej vody). Ty si mal hlavu pre nás, ktorí sme ju ešte len hľadali. Zjednoduším to. Kornel, ďakujem, že:
- karikatúra bez slov je fajn
- Jano, niektoré postavy kreslíš ako Giacometti (našiel som ho)
- nikdy som nepočul od teba tvoje sťažnosti
- si ma nenechal nikdy bez povšimnutia
- si bol
Viac neviem vypovedať, budeš chýbať mne a určite všetkým s Rh faktorom H(umor) a Rh L(áskavosťou). Ďakujem, Jano Valter.
Daniela Kapitáňová /spisovateľka/
Sú dve neopakovateľné veci: Kornelov smiech a jeho chuť do jedla.
Smial sa ako hrom a čím viac sa smial, tým viac gestikuloval a nakoniec sa v ňom smial celý človek. S jedlom to bolo naopak. Zmĺkol, takmer zmeravel, naklonil sa nad tanier a privrel oči. Pri jedle zásadne nekomunikoval. Akoby mal chuťové bunky nielen na jazyku, ale v celom tele a sústredene zbieral všetky informácie.Až intenzitou výdychu po poslednom kúsku dal najavo stupeň spokojnosti. Pootvoril oči a pomaly, pomaličky sa vynáral zo sveta, kammajú prístup len zasvätení. Váhavo vyslovil prvé hodnotenie, dopĺňal ho, opravoval, hľadal to najprecíznejšie pripravovanie práve prežitej chuti. Až potom sa od radosti rozosmial.
Kornelko, ako ťa poznám, práve si odmietol mannu nebeskú a dávaš si halászlé, viedenské pečené koelno a na záver tvarohovú štrúdľu. Nato začne burácať tvoj smiech, ktorý si tí, čo ťa nepoznali, budú mýliť s hromom.
Peter Krištúfek /spisovateľ a režisér/
O Kornelovi sa mi ťažko hovorí v minulom čase, pretože už zostane so mnou navždy. Naďalej sa sním prechádzam a radím sa o tom, na čom pracujem. Nikdy som netušil, čo to znamená, keď ľudia hovoria o nesmrteľnosti. Vďaka Kornelovi to už teraz viem. Odmietam uveriť, že ho už nikdy nestretnem.
Ladislav Snopko /bývalý miniter kultúry, dramaturg/
Láskavý a milý človek, ktorý s humorom a iskrivým vtipom dokázal desaťročiaodolávaťboľševickej totalite. Ja som ho mal zafixovaného ešte ako tínedžer zo 60.rokov, ako bájnu bytosť vládnucu svetu kovbojok a detektívok.
Potom, na vojenčine, mi o ňom rok básnil maliar a karikaturista Dušan Polakovič. Keď sme sa napokon v roku 1990 stretli, hneď som ho oslovil: "Dobrý večer, Kornel, boli ste skvelý, nemáme na ministerstve námestníka, nechcete to skúsiť?" Nahlas sa rozosmial. "Ja?" "Áno, Vy." "Tak dobre," a šibalsky sa usmial.
Stali sme sa priateľmi a ja si za tie roky neviem spomenúť na chvíľu, v ktorej by Kornel nebol usmievavý, s jemným, miernym, ale ironickým odstupom nad každou nebezpečne vážnou vecou.
Okrem ponuky stať sa námestníkom ministra kultúry som ho videl ešte raz úprimne prekvapeného. Bolo to na oslavách jeho šesťdesiatky. Pozvali sme zástupcov zahraničných misií, ktorí spolu s ďalšími hosťami prišli do slávnostných priestorov ministerstva. A tam, uprostred nič netušiacej sa spoločnosti sme sa na Kornela vyrútili strieľajúc z divadelných pušiek, ja prezlečený za Old Shatterhande a ďalší námestníci za Vinettoua a Sama Hawkinsa. Kornela sme chytili, priviazali o stoličku a začali ho súdiť ako banditu Kornela alias Petrolejového princa z rovnomennej mayovky.
Márius Kopcsay /spisovateľ a publicista/
Keď som robil rozhovor s Kornelom pri príležitosti jeho osemdesiatky, stretli sme sa v jeho obľúbenej cukrárni na Štrkovci. Dali sme si zákusok, kávu a ja som zapol diktafón. Započúval som sa do jeho dpovedí. Hoci som ich spracoval čo najzodpovednejšie, autorizácia, ktorá prišla od Kornela faxom (ako inak), pripomínala učiteľom opravený sloh mentálne zaostalého dysgrafického žiaka. Kornel bol nielen spisovateľ. Bol to redaktor v tom najpôvodnejšom zmysle slova. Jeho slovo malo celkom inú váhu, iný zvuk a pochádzalo z iných čias, než je súčasná doba nezáväzného internetovo-mediálneho bezzubého tliachania. Kornel bol - a vlastne stále je - archetyp spisovateľa, na ktorý si spomeniem, keď sa mi zdá, že moja práca nemá zmysel.
Peter Uličný /spisovateľ a publicista/
Keď som asi pred tridsiatimi rokmi prvý raz videl Kornelovu knižnicu, pripomínajúcu geologické vrstvy z papiera a písmen, vďaka ktorým sa jeho byt premenil na akýsi knižný "hobitín", vyslovil som mladícky naivnú otázku: "A čo robíte v prípade, keď v tom chaose rýchlo potrebujete nájsť nejakú knihu?" Kornel pohotovo zasmečoval: "No tak si zájdem do Univerzitnej knižnice." (Pravda, on tú vetu ešte okorenil jedným nepublikovateľným výrazom, pretože iba Kornel dokázal v jednej vete človeku vykať a zároveň ho označiť slovíčkom z mužskej anatomickej terminológie).
Dal si mi zo seba za života toľko, že až do konca toho môjho budeš vždy pri mne.
Koloman Kertész Bagala /vydavateľ/
Kornel vždy žil, akoby mal žiť večne, a my všetci, čo sme ho poznali, sme mu to uverili. Zoznámil som sa s ním v roku 1996 v jeho zastrčenej kancelárii na konci chodby v Štúdiu S. Robil tam dramaturga a ja ako začínajúci vydavateľ som sa odhodlal osloviť Lasicu a Satinského, či by nechceli, aby som im vydal súborné dielo. "No konečne!" zvolal Kornel a promptne mi zariadil s majstrami stretnutie. O krátky čas na to som prinútil aj Kornela, aby vydal svoje vlastné súborné dielo. Začali sme útlou knihou O stručnosti, nasledovali ďalšie a vlani pre Vianocami vyšla jeho posledná kniha Až pod čiernu zem - lepší názov nevymyslí nik! Každú jeho knihu sme odprezentovali sériou besied, bolo ich viac ako sto, poslednú sme mali 13.januára. KOrnel bol najstarším debutantom môjho vydavateľstva, ale správal sa vždy ako najmladší. Šiel, kam ho volali. Všade, kde bol, ho chceli znovu. Asi by ma bol uštval na smrť, keby ho netrafil šľak. Teraz, keď tu už nie je, neostáva nám nič iné, len prebrať štafetu a žiť, ako by sme mali žiť večne.