Rudo Moric používal počas tvorby viaceré pseudonymi: Rudo Moric Sučiansky, R. M. Sučiansky, Rudo Mor, R. M., Moric Rudo Trnavský
Životopis
Narodil sa v rodine železničiara a vzdelanie získaval v Sučanoch, Martine a v učiteľskom ústave v Bánovciach nad Bebravou. Neskôr pokračoval vo vzdelávaní popri zamestnaní na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave, kde získal doktorát z filozofie. Po ukončení štúdia pôsobil v rokoch 1941-43 ako učiteľ v Belej. Ako príslušník 1.čs.armády na Slovensku sa aktívne zúčastnil SNP, po jeho potlačení bol internovaný v zajateckých táboroch v Rakúsku. V rokoch 1946-48 pokračoval v učiteľskej dráhe v Stupave, kde taktiež vydával detský časopis Okienko Záhoria, bol dramaturgom Školfilmu, neskôr pracovníkom Výskumného ústavu pedagogického a tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. V roku 1959 sa stal riaditeľom vydavateľstva Mladé letá a od roku 1964 bol predsedom výboru Slovenského literárneho fondu, ktorého úlohou bolo podporovať tvorivú činnosť v oblasti pôvodnej umeleckej a vedeckej literatúry. Ako jeho riaditeľ dbal na vyváženú edičnú politiku, pričom po celý čas svojho pôsobenia vo vydavateľstve vytváral publikačný priestor pre mladú generáciu. Jeho pričinením došlo r.1968 aj k obnovenému vydávaniu Slniečka, najznámejšieho medzivojnového časopisu pre deti.
Jeho knihy mali veľký ohlas doma aj v zahraničí. Hojne boli prekladané do srbochorvátčiny, bulharčiny, poľštiny, ruštiny, maďarčiny a nemčiny.
Pôsobenie
1941 – 1943 učiteľ, Belá
1944 – 1945 vojak v SNP; bol v nemeckom zajatí
1946 – 1948 učiteľ, Stupava (tu redigoval a vydával časopis pre deti Okienko Záhoria)
1948 – 1950 dramaturg Školfilmu – Ústav pre školský a osvetový film
1950 – 1959 pracovník Výskumného ústavu pedagogického
1959 – 1985 riaditeľ vydavateľstva Mladé letá
1959 tajomník Zväzu slovenských spisovateľov
1964 – 1970, 1974 – 1984 predseda výboru Slovenského literárneho fondu
Ocenenia
1975 zaslúžilý umelec
1984 národný umelec
1956, 1959, 1969 Cena vydavateľstva Mladé letá
1968 Cena Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež
1971 Cena Zväzu slovenských spisovateľov za knihu Rozprávky z lesa
Na Čestnú listinu IBBY boli zapísané knihy Rozprávky z lesa (1974), Rozprávky z ostrova orchideí (1979).
1980 Cena Zväzu slovenských spisovateľov za knihu Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu
1983 Čestné uznanie v Cene Maxima Gorkého za knihu Žalobaba
Tvorba
Štyridsiate roky
Publikovať začal v 40.rokoch 20.st.v časopisoch pre deti Priateľ dietok a Slniečko. Neskôr prispieval do Okienka Záhoria, ktoré sám redigoval. Knižne debutoval r.1947 prózou Lyžiar Martin. V nej aj nasledujúcich prózach Žofka (1948) a Družina z Dlhej ulice (1949) nadviazal na medzivojnový model triviálnej spoločenskej prózy, ktorý prehliadal dobovú sociálnu realitu a svet detí štylizoval výlučne zo zábavno-výchovnej pozície. V knižnej poviedke Miško hrdina (1949) tematizoval už spoločenskú realitu, protifašistický motív však aj tentoraz vyjadril spôsobom tradičnej výchovnej prózy. R.1951 vydal román Explózia, v ktorom v intenciách pofebruárovej interpretácie SNP predstavil dobovému detskému čitateľovi protifašistický odboj. K relatívne akceptovateľnejšiemu výsledku podmienenému hlavne zreálnením detských postáv a ich účasti v odboji sa dopracoval až v jeho neskorších reedíciách. V zmysle pofebruárových názorov na detskú literatúru ako prostriedku ideologickej výchovy mladých generácií napísal aj romány z učňovského prostredia Tri roky (1951) a Prvý z Dvorov (1953).
Päťdesiate roky
V polovici 50.rokov sa usiloval vymeniť spoločenskú prózu zo života súčasného dieťaťa za ideológiou nezdiskreditovanú tematiku. V knihe Majster pästiarskych rukavíc (1954) zbeletrizoval život olympijského víťaza Jána Zacharu, v literárnej reportáži Cez šesťdesiatjeden končiarov (1956) spracoval zimný horolezecký prechod Vysokými Tatrami. Ku kvalitnému reflektovaniu športovej tematiky dospel však až na začiatku 60.rokov v zbierke poviedok Smutný Suarez (1962), v ktorej športovú tému neprezentoval ako fyzický akt, ale ako prostriedok mravnej sebaprojekcie. Pôsobivé etické podložie je príznačné aj pre jeho najznámejšiu a umelecky najhodnotnejšiu prácu Z poľovníckej kapsy (1955). Tematicky je táto poviedková kompozícia len zdanlivým záznamom poľovníckych príhod a zážitkov, v skutočnosti ide o umeleckú emocionálno-poetickú projekciu prírodnej reality, pričom podľa Stanislava Šmatláka „umelecká presvedčivosť tohto rozprávania vychádza z dlhodobej životnej skúsenosti človeka, z jeho schopnosti nielen poznať, ale aj ľudsky porozumieť všetkému tomu, čo sa ustavične okolo neho vo voľných priestoroch lesnej prírody odohráva.“ Úspech knihy navyše podmienila „aliancia“ autora a jeho neliterárneho „informátora“ horára Bohdana, ktorý svojou prítomnosťou nielen rozširuje vecno-dokumentárnu rovinu diela o individuálny ľudský rozmer, ale „ktorý práve preto, že dobre rozumie zákonom i tajomstvám prírody, dokáže prenikavo vidieť pod kožu i ľudským postavám“, a tak byť kvalifikátorom hodnotového systému človeka. Vo vývine autorovej tvorby kniha Z poľovníckej kapsy nebola však impulzom k novej, kvalitatívne vyššej tvorivej fáze. Už nasledujúca kniha, vedecko-fantastický román so špionážnou zápletkou Prípad „Tuberlicín“ (1957) je návratom k predchádzajúcej popisnosti a literátskosti. Štandardnú úroveň bez metaforického myšlienkového posolstva moderného cestopisného žánru, má aj cestopisná próza inšpirovaná pobytom vo Vietnamskej ľudovej republike Pri zakliatej rieke (1958).
Šesťdesiate a sedemdesiate roky
Začiatkom 60.rokov – pod vplyvom poetiky detského aspektu – zameral sa opätovne na spoločenskú prózu zo života detí (Našiel som vám kamarátov, 1960; Trikrát som ušiel, 1961; Oktávia ide stovkou, 1964), výchovná koncepcia detskej beletristiky mu však nedovoľovala prepracovať sa k objaveniu autentického detského sveta. Prijateľnejší výsledok dosiahol sériou autorských rozprávok, neskôr zhrnutých do súboru Rozprávky z lesa (1971), v ktorých sa vrátil k svojej bytostnej téme, k prírode. Prostredníctvom antropomorfizácie a analógie medzi svetom prírody a svetom ľudí uviedol v nich čitateľa do kolobehu života, do jeho elementárnych etických vzťahov.
V 60.rokoch 20.st.rozšíril svoj žánrovo-tematický register aj o historicko-životopisný román Teraz ho súdia nepriatelia (1967). Cez tragický osud rodáka učiteľa Juraja Langsfelda, dejovo situovaný do Turca, zobrazil v ňom národný entuziazmus a mravnú imperatívnosť romantickej generácie počas revolučných rokov 1848 – 49. Rodný región ho inšpiroval aj k napísaniu turčianskych povestí O Blažejovi, čo sa nebál (1975). Po povesťovo-rozprávkových knižkách inšpirovaných návštevou Kuby (Svetlo náčelníka Hatueya, 1975; Rozprávky z ostrova orchideí, 1976) na podklade povesťového materiálu, ktoré zozbierali a spracovali Igor a Dušan Janotovci, napísal zbierku bratislavských povestí Zvon lumpov (1979), ktorou kvantitatívne rozmnožil existujúce literárne adaptácie podunajského a bratislavského slovenského folklóru.
Kvantitatívnym rozšírením dobového čitateľského repertoáru bola aj kniha Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980), v ktorej sa inšpiroval tradíciou prášilovských príbehov.
Osemdesiate roky
V 80.rokoch napísal ešte niekoľko knižiek pre čitateľov mladšieho školského veku, popisný realizmus a sklon k didaktickosti, dva atribúty príznačné pre celú jeho tvorbu, mu však nedovolili prekročiť vlastnú limitovanosť a dospieť k umeleckej výpovedi. Román Sen značky Pelé (1987), situovaný do brazílskeho sociálneho a športového prostredia, jeho tvorbu definitívne uzavrel. Posmrtne vyšiel aj výber z jeho literárnej publicistiky Detstvo tohto času (1986), ktorý dokumentuje jeho vlastný celoživotný záujem o literárnu tvorbu pre deti a mládež, jeho manažérske aktivity a rôzne edičné projekty, ktoré ako dlhoročný riaditeľ vydavateľstva Mladé letá inicioval a podporoval.
Diela pre deti
1947 – Lyžiar Martin, výchovno-zábavná literatúra, knižný debut
1948 – Žofka, výchovno-zábavná literatúra
1949 – Družina z Dlhej ulice, výchovno-zábavná literatúra
1949 – Miško hrdina, príbeh z obdobia SNP
1950 – Pozor, filmujeme! , beletrizovaná náučná kniha
1951 – Explózia, príbeh z obdobia SNP
1951 – Tri roky, román z učňovského prostredia
1952 – Ako sme sa hrali
1953 – Prvý z Dvorov, román z učňovského prostredia
1954 – Majster pästiarskych rukavíc, publicisticko-umelecký životopis olympijského víťaza Jána Zacharu
1955 – Z poľovníckej kapsy, zbierka poviedok, ktoré sú koncipované ako spomienky starého horára z Kysúc
1956 – Cez šesťdesiatjeden končiarov, reportážny román o horolezcoch vo Vysokých Tatrách
1957 – Prípad „Tubercilín“, špionážny a vedecko-fantastický román
1958 – Pri zakliatej rieke, cestopisné dielo pre deti z pobytu vo Vietname
1960 – Našiel som vám kamarátov, zbierka krátkych próz
1961 – Trikrát som ušiel, detský román o cigánskom chlapcovi z detského domova
1962 – Smutný Suarez, zbierka športových poviedok
1962 – O divej kačičke, rozprávka
1962 – Čo je rýchlejšie, leporelo
1964 – Oktávia ide stovkou
1965 – Kukučia rozprávka, rozprávka
1966 – Srnček Parožtek, rozprávka
1967 – Srnka s červenými hviezdičkami, rozprávka
1969 – Ako vretenica Kľukatá o chvost prišla, rozprávka
1972 – O muške Svetluške, rozprávka
1973 – O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch, rozprávka
1970 – Ako sa princezná Ňurka stratila a ako sa našla, rozprávka
1971 – Rozprávky z lesa, zbierka próz
1975 – O Blažejovi, čo sa nebál, zbierka povestí prevažne z Turca
1975 – Svetlo náčelníka Hatueya, kniha inšpirovaná jeho návštevou Kuby
1976 – Ako som krstil medveďa, cyklus krátkych próz
1976 – O Pichuľkovi, Svetluške a mravcoch Pobehajcoch, rozprávka
1976 – Rozprávky z ostrova orchideí, kniha inšpirovaná jeho návštevou Kuby
1977 – Po lesných chodníkoch, zbierka próz
1977 – Koník majstra Machuľku, rozprávky
1977 – O dvoch mravcoch Pobehajcoch, rozprávka
1978 – Môj veľký malý kamarát, kniha krátkych próz o súčasných deťoch
1979 – Zvon lumpov, zbierka bratislavských povestí
1980 – Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu, kniha autorských rozprávok inšpirovaných ľudovým rozprávačom Adamom Brezuľom
1980 – Žalobaba, kniha krátkych próz o súčasných deťoch
1983 – Hlupáčik s velikánskou jednotkou
Diela pre dospelých
1964 – Taký je svet, zbierka poviedok
1967 – Teraz ho súdia nepriatelia, životopisno-historický román o Ďurkovi Langsfeldovi
1969 – Sen o chlebe, autobiografické krátke prózy z obdobia jeho zajatia po SNP
1977 – Smrť tridsaťsedmičky, cyklus poviedok o osudoch mužov obsluhujúcich počas SNP kanón kalibru 37
1986 – Detstvo tohto času, výber z publicistiky (editor Ondrej Sliacky)
Preklady
1963 – Vítězislav Kocourek: Si skvelý, Ogimura
zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Rudo_Moric
